MÁG

MÁG

Prebudil sa do jasného dňa.Stromy vôkol neho boli iné,ako keď šiel
spať.Bolo ich viac a tie,ktoré poznal,tie zmohutneli.Nevedel,ako dlho
spal - možno pädesiat,možno sto rokov.
Ľudia ho už dávno nepotrebovali.Svet sa zmenil a on nerozumel zmenám
ktorými prešiel a ktoré ľudí aj svet viedli k záhube.

Poznal veľké tajomstvo prírody,obrovskú moc živlov,ktorá v nich
sídlila.Energiu,ktorú dodávali premiestňoval podľa potreby,aj keď
vedel,že nie vždy to bolo správne a dobré.Ale to je už
dávno,veľmi,veľmi dávno.

Včera ešte ľudia potrebovali mágiu,mal aj učeníkov,niekedy
viac,niekedy menej zručných,ale všetci do jedného ho postupne
opustili,aby šli svojou cestou.Bola ľahšia a zaručovala obdiv nad
umením,ktoré predvádzali,ale s pravým poslaním to nemalo nič
spoločné.

Zostal sám uprostred kedysi mohutného lesa,vo svete,ktorý ho
nepotreboval a ktorý vyznával iné kúzla.Kúzla,ktorým on nerozumel.
Posledných pár storočí väčšinou prespal.Nikto ho
nepotreboval.Zostal jediný z rodu Mágov a bol osamelý.Zúfalo
osamelý.

Ponaťahoval sa ,vystrel ruky k Slnku,aby nabral trochu z jeho
sily.Cítil,ako mu začína rýchlejšie kolovať krv v
žilách.Nastavil tvár vetru,aby ten pohyb vo svojom vnútri
urýchlil.Potom sa zarazil.Načo mu je sila? O jeho umenie už nikto
nestojí.Nepotrebujú ho.Znovu si uvedomil svoju osamelosť,ale potom
skôr zo zvyku vtiahol do seba aj energiu Zeme.Dával pozor,aby
nenarušil krehkú rovnováhu,ktorá ešte zostala v tomto kúsku
zabudnutého lesa.

Zrazu z diaľky začul kroky.Spozornel; storočia nikto z ľudí tieto
miesta nenavštívil; otočil sa za zvukmi a netrpezlivo čakal hosťa.
Bola taká mladá a krehká.Podobala sa skôr vílam,ktoré kedysi
poznal,ale ona vo svojom vnútri neniesla ľahkosť a radosť víl - iba
hlboký a ťažký smútok.Cítil tú ťažobu beznádeje celou svojou
bytosťou.Už zabudol na bolesť,ktorú smútok prináša.Stál,aby ju
nevyplašil a čakal,kým si ho všimne.

Trochu sa zľakla.Čudný starý muž s dlhými vlasmi a fúzmi v
čudnom oblečení a očami,ktoré sa tak zvláštne dívali.Zastavila
sa.CHvíľu váhala,či má ísť ďalej,alebo sa obrátiť a utekať
späť.
Vo chvíli jej váhania urobil k nej krok,potom ďalší - až došiel k
nej.Neprehovoril,len ju vzal tíško za ruku a pohladkal po vlasoch.Po
lícach jej začali tiecť slzy a smútok,ktorý tak dlho nosila v
sebe,s nimi pomaly stekal do zeme.

Schúlila sa mu do náručia a plakala.Plakala dlho, až vyplakala
všetok svoj žiaľ.Potom zaspala.Nehovoril nič - len ju tak držal a v
jeho duši sa rozhostil mier a nádej.Prikryl ju svojim plášťom a
tiež sa uložil k spánku.

Uprostred kedysi hlbokého lesa spal starý mág a v jeho náručí
schúlené malé krehké dievča.Keď sa prebudia,budú stromy navôkol
vyzerať znova inak,možno ich bude viac a tie,ktoré poznali,budú
mohutnejšie.Možno budú ľudia znova potrebovať mágiu.Ale určite
už nebude ani jeden sám.

Príbeh z knihy A.Šanová - Numerologie                                
                  v preklade
MEDUZA